Tatiana Jaseková
"Remember the guy that gave up?
Neither does anybody else..."










                        MSR v cyklokrose  - Košice 2015


„Najväčší strach nemáme z toho, že nie sme dosť dobrí. Najväčší strach máme z toho, že sme silnejší ako si dokážeme vôbec predstaviť. Je to naše svetlo, nie temnota, čo nás najviac desí. Hrou pri stene svetu neposlúžite. Nie je nič osvieteného na tom, keď sa budete krčiť, aby sa ľudia okolo cítili lepšie. Boli sme stvorení, aby sme žiarili. Nie je to len v niekom z nás, je to v nás všetkých. A keď dovolíme nášmu svetlu zažiariť, nevedomky tým dávame možnosť ostatným učiniť to isté. A keď sa zbavíme vlastného strachu, zbavíme tým navždy strachu aj ostatných.“ /Marianna Williamson/


Posledný krát som prebehla očami po izbe, nasypala extra dávku granúl svojim dvom havkáčom a pobrala sa smer Dedestapolcsany, vyzdvihnúť Gábora. V neskutočnej piatkovej premávke som sa snažila sústrediť len na cestu a vytesnať aspoň počas presunu myšlienky na to, čo ma zajtra čaká. Bolo by to jednoduchšie, keby som nemala ambície, ale nakoľko sa mi od preteku k preteku začalo viac a viac dariť, bola celkom reálna šanca na zisk medaile, a to ma pravdaže znervózňovalo. Hlavne asi preto, že na majstráky nemám vo všeobecnosti šťastie, teda tie na ceste. Vždy som sa buď ešte pred ním zranila, alebo ochorela, alebo som nezvládla stres a sama to pokazila. A vzhľadom na to, že cestu jazdím 7 sezón a medailu sa mi získať nepodarilo, čo tu vlastne chcem riešiť po 2 mesiacoch?

Na crossovom biku som prvý krát sedela 20.septembra tohto roku. Prvý krát padla asi 10 minút potom :-D a prvý pretek odjazdila 3.októbra. A teraz po 2 mesiacoch cestujem na majstrák. Život je neskutočný :-) . Posledné 2 týždne som denne bojovala hlavne o svoje zdravie a jedla napriek silnému odporu kilá zázvoru s citrónom a cesnaku s medom, aby som sa popri všetkých tých zmoknutiach a vymrznutiach vyhla chorobe a mohla trénovať a pretekať. Posledných 5 dní mi Gábor v podstate skoro všetko zakázal, tak som denne trénovala nohy už len do rýchlosti na ceste a popri tom sa snažila dostatočne oddychovať.

Keď som po 3,5 hodinách zastavila pred jeho domom, bolo skoro 12:00. Kým on balil do auta náhradný bike, kolesá a svoje veci, vybavovala som zatiaľ pracovné záležitosti a potom si odšoférovala ešte 2 hodiny do Košíc, keďže sa chcel a musel učiť na štátnice, ktoré ho čakali hneď v pondelok. Chvíľami som sa  musela nad nami vážne smiať, 2 klbká totálnych nervov :-D. Ja kvôli preteku, on škole, ešte k tomu si natiahol šľachy na nohe a nemohol ani trénovať, čo ho vytáčalo asi ešte viac než skúšky.

V takomto rozpoložení sme sa dopravili na miesto činu a keďže do tmy už neostávalo veľa času, rýchlo som sa preobliekla a vybrala vyskúšať trať. Gábor šiel celý čas so mnou a radil čo kde ako robiť. Našťastie som na nej nenašla nič, čo by som nezvládla. Na blate miestami dosť šmýkalo, preto bolo treba hlavne v zjazdoch nepanikáriť, vo výjazdoch si udržať dostatočnú rýchlosť a život bol gombička. Najviac ma asi trápila taká miniatúrna odbočka po zjazde kúsok pred cieľom, ani neviem prečo, vždy som tam úplne stuhla a šla všade len nie tam kde som potrebovala :-)

Po 2 okruhoch na ľahkom prevode som sa to rozhodla vyskúšala celé prejsť na hrubej,  aby som radila počas preteku len vzadu a teda zo mňa odpadla aspoň táto časť stresu. Síce som musela nonstop myslieť na zachovávanie dostatočnej rýchlosti, aby som neostala v nejakom výjazde „visieť“, celkom v pohode sa to dalo zvládnuť a teda už skoro za tmy sme sa pobrali poriadne zablatení naspäť k autu. Zbalili sme veci, vybielili neďaleký Lidl, ubytovali sa a vybehli do historického centra na večeru. Cestou domov sme veľmi ľutovali, že nemáme viacej času, v centre bola nádherná vianočná výzdoba a nedbali by sme sa tam aj celé hodiny prechádzať, no vzhľadom na sobotňajší program by to bolo všetko len nie zodpovedné, tak sme sa vrátili na ubytko. Poriešila som ešte nejaké pracovné trouble, nachystala veci na ráno, zasmiala na pár videách na youtube a potom sa poslušne pobrala spať.

Ráno som sa zobudila 15 minút pred budíkom, na nervy sa vždy dá spoľahnúť, pracovali precízne :-D. A síce viem čo je to mať rozhodený žalúdok z trémy, stav v akom som mala žalúdok to ráno som ešte za celú športovú „kariéru“ nezažila. Prišlo mi to ako dosť blbý vtip, po všetkom čo som tomu obetovala, ale už som zvyknutá že mi osud nonstop hádže polená pod nohy, tak som to nejako odovzdane prijala, pobalila veci a pobrala sa na miesto činu.

Čiastočne som dúfala, že by to ozaj mohli byť len nervy, avšak po prejdení prvého okruhu na trati mi bolo jasné, že nie je všetko s kostolným poriadkom. Cítila som sa jednoducho slabá, stále mi vyrážalo dych a keď som sa už aj rozbehla, nevedela som sa dokašľať. "Super" :-). S nie práve dobrými pocitmi som teda spravila ešte 2 okruhy na Gáborovom biku a potom som sa vrátila naspäť k autu a snažila sa do seba dostať nejakú energiu. S cestovinami som to po chvíli vzdala, a tak aj keď ich už po tých rokoch ledva môžem cítiť, som ostala pri starých dobrých banánoch. To sa už dovalil aj môj súkromný funclub, a teda šéf z práce, jeho dcéra - moja milovaná Nessie a kamarát Marek. Boh vie, že ich rada vidím, ale v tomto stave som čakala poriadny trapas a strápniť sa pred cudzími mi až tak nevadí, no pred vlastnými.....nervozita teda ešte o level stúpla :-D.

Pred štartom som sa Gábora pýtala, či ma bude ľúbiť, aj keď to dnes nedopadne dobre. Odpovedal niečo v tom zmysle, že mi dobre nakope pozadie ak to pokazím a hlavne ak sa budem takto dopredu vzdávať.  Nečakaj empatiu, nebudeš sklamaný :-D. Mierne v šoku z odpovede som teda zobrala bike, Gábor valce, presunuli sme sa k miestu štartu a doslova pár metrov od čiary som zahájila rozjazďovanie. Celý týždeň som si kládla na vedomie dôležitosť dôkladného zahriatia svalov a keďže si viem živo predstaviť aká nervózna by som bola keby nemám štart na dohľad a ako by som už 15 minút pred ním stepovala na čiare, toto mi prišlo ako najschodnejšie riešenie.

Počas točenia som čiastočne vnímala prebiehajúci pretek najmladších kategórií. Popri tom som si v hlave klasicky prehrávala jednotlivé úseky trate a dokola si opakovala stratégiu. A teda že po štarte to napálim až za hranice vedomia vlastných možností a budem predbiehať každú a každého kto mi príde do cesty. Za žiadnu cenu sa nebudem za nikým voziť, keby to aj ako bolelo. Len dopredu a ešte viac dopredu a to až kým nebudem buď v cieli, alebo cestou neskolabujem. Dnes je to všetko, alebo nič. Už nie je dôvod kvôli niečomu sa šetriť, jednoducho dnes je ten deň a aj keď sú okolnosti maximálne nepriaznivé, o tú medailu sa pobijem.
Takto som sa tam psychicky hecovala až kým rozhodca nezapískal a nezačali nás zoraďovať. Výnimočne sme nešli spolu s kadetmi, ale len čisto ženy a juniorky, s 30 sekundovým odstupom. Nervózna som bola statočne, dokonca som sa pár krát pomýlila a komunikovala s Peťom a Marekom anglicky :-). Trochu ma prekvapilo, že tam s nami nestála aj Tereza Medveďová, ktorú som videla po Janke ako 2. vážnu adeptku na zisk medaile. Potom som sa už snažila sústrediť čisto na moment štartu.

Konečne. Nezacvakla som úplne čisto, pár metrov som stratila, no ešte na ovále som sa dotiahla, so všetkou opatrnosťou prešla úzkou bráničkou a potom už na asfalte točila svoje. Pred vjazdom do terénu som sa začala tlačiť dopredu a podľa plánu sa drala za čelom preteku. Po krátkom trávnatom úseku som už šla druhá. Na nasledovnom stúpaní som to roztočila čo to šlo a dotiahla sa na Janku Števkovú. 

Pamätám si pocit, keď som vychádzala z cesty naspäť na trávu. Z nôh kaša a neskutočný kyslíkový dlh. Telo vôbec nešlo tak ako malo, mala som nulovú chuť do toho búšiť, až som na sekundu zapochybovala či toto vôbec idem prežiť. Potom som sa však rýchlo spamätala, zavesila za Janku a snažila sa s ňou držať krok. Neviem prečo, keďže šéf mi po preteku hovoril ako sme tie prvé 2 kolá napálili, ja som mala celý ten čas pocit, že ideme neskutočne pomaly, a ak nepridáme ostatné nás dobehnú. Pridať som však na blate veľmi nevedela, okrem toho moje pľúca už aj takto pracovali na 110 %, a tak som sa snažila hlavne nestratiť 1. ženu z dohľadu. Dostala som sa ale pár krát za kadetov, ktorých sme dobiehali, a tí ma kus zdržali, hlavne na tej nepríjemnej obrátke okolo jedličky na konci 2. kola, a vtedy som s ňou stratila kontakt.

Išla som si teda už len to svoje, snažila sa na všetkých úsekoch kde to šlo získavať náskok a popri tom si ešte aj zachovať čistú hlavu a neurobiť nejakú fatálnu chybu. Pohyb mi síce dvakrát nechutil, nejako sa to dalo všetko vydržať, teda až na tie schody nešťastné, tie ma dojímali takmer k slzám :-D. Boli totiž v časti tesne za stúpaním, a keďže som to tam vôbec nešetrila, vždy som k nim prišla s takým kyslíkovým dlhom, že som ani nevedela čo s bicyklom, nieto ich ešte vybehnúť. Keď to porovnám s Uničovom, kde ich bolo okolo 25 a ja som ich bežala, a tu dákych 6 trápnych schodíkov a ledva som to vykráčala, tak sa dá z toho ľahko vydekukovať akú kómu som jazdila.

Síce mi Peťo a ostatní pravidelne hlásili aký mám náskok, chvíľami som sa aj tak obzerala okolo kvôli konkurencii. V záverečnom okruhu mi už kričal, že je to v suchu, tak som sa snažila hlavne nechybovať. Posledný výbeh, pozdraviť jedličku, zjazd, takmer pádom oplatený vjazd na ihrisko, dosmiať sa nad vlastnou nešikovnosťou, 100 m  a striebro je doma. Na víťazku som stratila 56 sekúnd a pred 3. ženou som mala 60 sekúnd náskok.

Ťažko mi aj opísať ako neskutočne mi na srdci odľahlo, že to mám nielen za sebou, ale ešte to aj dobre dopadlo. Síce som v tomto odvetví cyklistiky nováčik, obetovala som tomu posledné mesiace neskutočne veľa a bol dobrý pocit získať za to odmenu. Skúsiť zo seba vyťažiť maximum aj keď som sama veľmi neverila, že je to možné. Nechala som tam úplne všetko, na čo som v danej chvíli mala. A asi aj o kúsok viac :-)

Všetky tie bezsenné noci, keď som od bolesti po pádoch nevedela zaspať a keď som už aj zaspala, tak som sa strhávala na pocit, že zase padám. Všetky tréningy absolvované s riadnou dávkou sebazaprenia. Každodenné odriekanie toho, čo mám rada, a nahradzovanie tým, čo bolo treba. Budíčky ešte za tmy a návraty domov v noci len kvôli tomu, aby som sa vyspala a ďalší deň to mohla zopakovať.

A potom ten skvelý pocit, keď mi zvonili do posledného kola a ja som už vedela, že to dobre dopadne :-).

Cyklokros je síce tvrdý šport, ale zato krásny. Donútil ma pozrieť sa na úplné dno svojich možností, či už pri príprave alebo samotnom pretekaní. Vždy som na sebe tvrdo pracovala, no posledné mesiace som aj tak chvíľami samú seba nespoznávala. Poctivý tréning sa vyplatil a ak Boh dá a budem mať možnosť, určite si budúcoročnú sezónu nenechám ujsť. Teraz už aspoň viem o čom to všetko je a na čo sa mám v tréningu zamerať.

Lebo šťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. A zvlášť tých pripravených :-)
Späť na reporty 2015
© 2015-2016 Tatiana Jaseková. All rights reserved.